- Sviatosť krstu
- Sviatosť birmovania
- Sviatosť Eucharistie
- Sviatosť pokánia
- Pomazanie chorých
- Sviatosť posvätného stavu
- Sviatosť manželstva
Sviatosť krstu
Sviatosť krstu je prvá zo sviatostí a je vstupnou bránou ku všetkým ostatným sviatostiam. Skrze krst sa človek oslobodí od dedičného hriechu a všetkých osobných hriechov, získa adoptívne Božie synovstvo, narodí sa pre nový život v Kristovi, je naplnený posväcujúcou milosťou a začleňuje sa do Cirkvi. Krst sa koná v mene Najsvätejšej Trojice: Otca i Syna i Ducha Svätého. Pri krste dostáva človek meno, čo je vyjadrením toho, že Boh ho povoláva po mene. Pokrstenému krstný rodič pomáha v tom, aby viedol kresťanský život, primeraný krstu.
V prípade dieťaťa o sviatosť krstu môžu požiadať rodičia dieťaťa (aspoň jeden rodič) na farskom úrade počas úradných hodín jeden mesiac pred plánovaným dátumom krstu. Je potrebné priniesť rodný list dieťaťa. Krstným rodičom môže byť len pokrstený a pobirmovaný katolík, ktorý praktizuje svoju vieru a žije kresťanským životom. Ak krstný rodič žije v manželskom zväzku, je potrebné mať cirkevný sobáš. Sviatosť krstu sa v slovenskej reči vysluhuje v druhú a štvrtú nedeľu v mesiaci o 12:00 hodine. Pred krstom rodičia a krstní rodičia musia absolvovať katechézu.
Dospelá osoba môže požiadať o sviatosť krstu na farskom úrade v úradných hodinách. Pred vysluhovaním sviatosti krstu sa kandidát najmenej jeden rok zúčastňuje na pravidelnej katechéze a príprave.
Viac informácií o sviatosti
Prvá a najpotrebnejšia zo sviatostí je krst, ktorý je vstupnou bránou ku všetkým ostatným sviatostiam. Popri birmovaní a Eucharistii je prvý zo sviatostí „kresťanskej iniciácie” (uvádzania do kresťanského života).
Sám Pán Ježiš hovorí, že krst je potrebný k spáse: „Ak sa niekto nenarodí z vody a z Ducha, nemôže vojsť do Božieho kráľovstva“ (Jn 3,5), a: „Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený“ (Mk 16,16) a po jeho zmŕtvychvstaní dal jasný príkaz svojim apoštolom: „Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého“ (Mt 28,19). Cirkev už od samého začiatku plnila tento príkaz a už od čias apoštolov ponúkla krst na odpustenie hriechov (Sk 2,38).
Skrze krst človek poznačený prvotným hriechom Adama (čiže dedičným hriechom) je vyslobodený z otroctva hriechu, získa adoptívne Božie synovstvo, narodí sa pre nový život v Kristovi, je naplnený posväcujúcou milosťou a začleňuje sa do Cirkvi. Podľa ustanovenia Kódexu kanonického práva (KKP) prijať krst je schopný každý človek, ale jedine ten, ktorý ešte nie je pokrstený (kán. 864). Keďže krst vtláča do duše nezmazateľný znak, je možné ho prijať iba raz.
Aby dospelý mohol byť pokrstený, sa vyžaduje, aby prejavil vôľu prijať krst a aby bol na to dostačujúco pripravený (KKP kán. 865 §1). Toto prípravné obdobie sa nazýva katechumenát a je uvádzaním do viery a do kresťanského života.
Cirkev už od začiatku krstila aj malé deti, veď aj ony potrebujú vyslobodenie z dedičného hriechu a znovuzrodenie v krste. K tomu je potrebné, aby aspoň jeden z rodičov alebo ten kto ich zákonne zastupuje, súhlasil s krstom a aby bola opodstatnená nádej, že dieťa bude vychovávané v katolíckom náboženstve; ak taká nádej úplne chýba, krst sa má odložiť (KKP kán. 868 §1). V prípade krstu detí katechumenátna výuka prichádza až po krste, s rastom a zrením dieťaťa.
Katechizmus Katolíckej cirkvi (KKC) podrobne opisuje obrad vysluhovania sviatosti krstu (1234–1243). Samotný krst sa udeľuje trojnásobným liatím vody na hlavu kandidáta alebo trojitým ponorením kandidáta do vody, čo je sprevádzané slovami: „M., ja ťa krstím v mene Otca i Syna i Ducha Svätého“. Používa sa krstná voda posvätená počas obradu krstu alebo na Veľkonočnej vigílii. Pri krste dostáva človek meno, čo je vyjadrením toho, že Boh ho povoláva po mene. Odporúča sa dať meno svätého, ktorý bude patrónom dieťaťa alebo meno vyjadrujúce nejaké kresťanské tajomstvo alebo čnosť. Samotný krst predchádza označenie znakom kríža na čelo kandidáta a pomazanie olejom, hlásanie Božieho slova, potom kandidát (v prípade dieťaťa jeho rodičia a krstní rodičia) sa zriekne satana a všetkých jeho pokušení a vyzná vieru. Pokiaľ po krste hneď nenasleduje birmovanie, tak novopokrsteného pomažú biskupom posvätenou krizmou, čo znamená dar Ducha Svätého. Následné odovzdanie bieleho rúcha symbolicky vyjadruje, že pokrstený si obliekol Krista. Svieca zapálená od veľkonočnej sviece symbolizuje svetlo Krista, ktoré osvecuje novopokrsteného. Na konci obradu sa zúčastnení spoločne pomodlia modlitbu Božích detí: „Otče náš“.
Ak je krstený dospelý, hneď po krste nasleduje birmovanie; zároveň novopokrstený ma plnú účasť na svätej omši a prijíma Eucharistiu. Deti birmovanie a Eucharistiu – ako vrchol ich uvádzania do kresťanského života – dostávajú až po viacročnej katechéze (KKC 1233).
V rímskokatolíckej cirkvi riadnymi vysluhovateľmi krstu sú biskup a kňaz a aj diakon. V prípade potreby však môže krstiť každý, aj nepokrstený človek, ak chce robiť to, čo robí Cirkev, keď krstí. K platnosti krstu je teda potrebné trojnásobné poliatie vodou sprevádzané slovami trojičnej krstnej formuly (KKC 1256).
Pokrstený podľa možnosti má mať krstného rodiča, ktorý mu pomáha, aby viedol kresťanský život, primeraný krstu (KKP kán. 872). Úlohu krstného rodiča môže prijať ten, kto zavŕšil šestnásty rok života, je pokrstený, pobirmovaný katolík, ktorý už prijal najsvätejšiu Eucharistiu, a vedie život primeraný viere a úlohe, ktorú má prijať (KKP kán. 874).
Tí, čo podstúpia smrť pre vieru, aj keď neprijali krst, sú pokrstení svojou smrťou za Krista a s Kristom – toto nazýva Cirkev ako krst krvi. Podobne, ak niekto túži po krste, ale zomrie pred jeho prijatím, táto jeho túžba mu zaisťuje spásu – toto je krst túžby (KKC 1258–1259).
Krst je totálne znovuzrodenie, odpúšťajú sa ním všetky hriechy, dedičný hriech i všetky osobné hriechy, ako aj všetky tresty za hriechy. Novopokrstený sa stáva novým stvorením, adoptívnym Božím synom, Kristovým údom, Kristovým spoludedičom a chrámom Ducha Svätého. Boh mu dá milosť ospravodlivenia, ktorá ho robí schopným veriť v Boha, dúfať v neho a milovať ho a umožňuje mu rásť v dobrom. Okrem toho mu dáva účasť na spoločnom kňazstve veriacich, včleňuje ho do Cirkvi a dáva mu právo prijímať sviatosti (KKC 1263–1269). Krst ale privádza iba na prah nového života a u všetkých pokrstených, u detí i dospelých, má viera a prijatá milosť po krste rásť. V prípade detí je dôležitá pomoc rodičov a krstných rodičov ale aj celého cirkevného spoločenstva (KKC 1254–1255).
Modlitba na obnovenie krstných sľubov
Bože, Otče, som šťastný (šťastná), že som tvojím synom (tvojou dcérou), bratom (sestrou) tvojho Syna Ježiša Krista, chrámom Ducha Svätého a členom (členkou) svätej katolíckej Cirkvi. Zo srdca ti ďakujem za túto nesmiernu milosť. Pri spomienke na svoj krst znovu sa zriekam zlého ducha aj všetkých jeho skutkov a všetkých pokušení a vyznávam svoju vieru i vieru tvojej Cirkvi: Verím v teba, Bože, Otče všemohúci, Stvoriteľ neba i zeme. Verím v Ježiša Krista, tvojho Syna a nášho Pána, narodeného z Márie Panny, umučeného a pochovaného, ktorý vstal z mŕtvych a sedí po tvojej pravici. Verím v Ducha Svätého, vo svätú katolícku Cirkev, v spoločenstvo svätých, v odpustenie hriechov, vo vzkriesenie tela a v život večný. Toto je viera moja, toto je viera Cirkvi. Túto vieru vyznávam a ona je mojou slávou v Ježišovi Kristovi, našom Pánovi. Amen.
Sviatosť birmovania
Birmovanie je sviatosťou kresťanskej zrelosti a je potrebné na dovŕšenie krstnej milosti. Veriaceho obdaruje darmi Ducha Svätého, prehĺbi v ňom krstnú milosť, dokonalejšie ho spája s Kristom a s Cirkvou a dáva mu silu vydávať svedectvo o kresťanskej viere vo svete.
Sviatosť birmovania sa v našej farnosti vysluhuje raz za dva roky. Pobirmovaní môžu byť veriaci, ktorí dovŕšili 14. rok života alebo ukončili 7. triedu základnej školy a absolvovali prvé sväté prijímanie. Sviatosť birmovania sa vysluhuje po minimálne jeden rok trvajúcej príprave, ktorá sa skladá zo 40 katechéz. Prihlásiť sa je možné v termínoch oznámených farnosťou.
Dospelá osoba môže požiadať o sviatosť birmovania na farskom úrade v úradných hodinách. Pred vysluhovaním sviatosti sa kandidát zúčastňuje na pravidelnej katechéze.
Viac informácií o sviatosti
Sviatosť birmovania spolu s krstom a Eucharistiou sú sviatosťami „kresťanskej iniciácie”, t.j. uvádzania do kresťanského života. Nazýva sa aj „sviatosťou kresťanskej zrelosti”. Veriaceho obdaruje darmi Ducha Svätého, posilňuje vo viere a dokonalejšie ho spája s Cirkvou. Je nevyhnutne potrebné na dovŕšenie krstnej milosti. Keďže vtláča do duše nezmazateľný duchovný znak, je možné ho prijať iba raz.
Pán Ježiš pri jeho nanebovstúpení svojim apoštolom prikázal, aby zostali v Jeruzaleme, kým ich nenaplní moc z výsosti. V deň Turíc na nich zostúpil a naplnil ich Duch Svätý (Sk 2, 1–4) a učinil ich schopnými na ohlasovanie evanjelia. Od tých čias apoštoli, tým ktorí uverili v Krista a dali sa pokrstiť, vkladaním rúk udeľovali dar Ducha Svätého (Sk 8, 15–17; 19, 5–6). Čoskoro sa ku vkladaniu rúk pridalo pomazanie krizmou, ako znak posvätenia..
V prvých storočiach kresťanstva birmovanie zvyčajne vysluhovali spolu s krstom, neskôr v rímskokatolíckej cirkvi rozmnožením farností a čoraz väčším počtom krstov detí zaviedli časové oddelenie týchto dvoch sviatostí, na jednej strane preto, lebo birmovanie je vyhradené biskupovi a na druhej strane počkajú, kým dieťa dosiahne vek usudzovania. Ale keď sa krstí dospelý, vysluhuje sa mu hneď aj sviatosť birmovania a Eucharistie.
Katechizmus katolíckej cirkvi (KKC) hovorí, že sviatosť birmovania môže a má prijať každý pokrstený, ktorý ešte nebol birmovaný. Keďže krst, birmovanie a Eucharistia tvoria jednotu, veriaci sú povinní prijať túto sviatosť vo vhodnom čase, lebo sviatosť krstu je síce bez birmovania a Eucharistie platná a účinná, ale uvádzanie do kresťanského života ostáva neúplné (1306). Dolnú vekovú hranicu na prijatie birmovanie určuje Konferencia biskupov daného územia. Na Slovensku je táto veková hranica 13 rokov. Ale v nebezpečenstve smrti sa má deťom udeliť birmovanie, aj keď ešte nedosiahli vek usudzovania. (KKC 1307).
Riadnym vysluhovateľom birmovania je biskup alebo v prípade potreby ním splnomocnený kňaz. Kódex kanonického práva (KKC) určuje, že sviatosť birmovania sa udeľuje pomazaním krizmou na čele, ktoré sa vykonáva vložením ruky a slovami, predpísanými v schválených liturgických knihách (kán. 880 §1). Krizma je olivový olej zmiešaný s balzamom, ktorý na Zelený štvrtok posviaca biskup. Vysluhovateľ sviatosti kladie ruku na hlavu birmovanca a pomaže krizmou na čele so slovami: ,M., prijmi znak daru Ducha Svätého!“, na čo birmovanec odpovie: „Amen.“ Nasledujúci dialóg: „Pokoj s tebou!“ – „I s duchom tvojim“ je prejavom cirkevného spoločenstva s biskupom a so všetkými veriacimi. Aj v tom prípade, ak nebirmuje biskup, ale kňaz, musí použiť biskupom posvätenú krizmu.
Plnosť darov Ducha Svätého, ktoré veriaci dostáva vo sviatosti birmovania, je vyjadrená symbolickým číslom sedem. Sedem darov – múdrosti, rozumu, rady, sily, poznania, nábožnosti a bázne voči Bohu – prináša vzrast a prehĺbenie krstnej milosti v birmovanom, pevnejšie ho zjednocuje s Kristom, zdokonaľuje jeho spojenie s Cirkvou, dáva mu osobitnú silu Ducha Svätého, aby ako pravý Kristov svedok slovom i skutkom šíril a bránil vieru (KKC 1303)
Sviatosť birmovania teda môžu prijať pokrstení veriaci, ktorí majú úmysel ju prijať, zúčastnili sa birmovnej katechézy, sú v stave milosti (birmovanie musí predchádzať spoveď), obnovia krstné sľuby, vyznajú vieru a sú pripravení vziať na seba úlohu Kristovho učeníka a svedka v cirkevnom spoločenstve i vo svete (KKC 1319). Birmovanec dostane nové meno (birmovné meno), ktoré je znakom toho, že Boh ho oslovuje po mene. V jeho poslaní mu pomáha birmovný rodič, ktorého úlohou je starať sa, aby sa pobirmovaný správal ako opravdivý Kristov svedok a aby verne plnil povinnosti, ktoré s touto sviatosťou súvisia (KKP kán. 892).
Prijatie sviatosti birmovania sa vyžaduje prv, než kresťan prijme niektoré ďalšie záväzky a úlohy v Cirkvi, ako je diakonská alebo kňazská vysviacka, sviatosť manželstva alebo úloha krstného a birmovného rodiča.
Modlitba o dary Ducha Svätého
Príď, Duchu Svätý, a naplň naše srdcia darom múdrosti, aby sme spoznali márnosť pozemských vecí a iba nebeského Otca, jediné a najvyššie dobro, milovali a v ňom vyhľadávali zaľúbenie.
Príď, Duchu Svätý, a naplň naše srdcia darom rozumu, aby sme vždy viac a viac poznávali tajomstvá svätého náboženstva a vždy rozoznávali dobro od zla.
Príď, Duchu Svätý, a naplň naše srdcia darom rady, aby sme sa v pochybnostiach vyhli každému omylu a vždy si volili to, čo slúži Bohu k oslave a nám k spaseniu.
Príď, Duchu Svätý, a naplň naše srdcia darom sily, aby sme statočne premáhali všetky pokušenia, verne zachovávali Božie prikázania a trpezlivo znášali všetky protivenstvá.
Príď, Duchu Svätý, a naplň naše srdcia darom poznania, aby sme všetky veci používali len na oslavu Boha a k spaseniu seba i blížnych.
Príď, Duchu Svätý, a naplň naše srdcia darom nábožnosti, aby sme milovali modlitbu, boli horliví v službe Bohu a s dôverou sa vinuli k Bohu a k nebeským veciam.
Príď, Duchu Svätý, a naplň naše srdcia darom bázne voči Bohu, aby sme vždy pamätali na neho a z úcty k nemu chránili sa všetkého, čím by sme mohli uraziť jeho božskú velebnosť.
Duch Svätý, náš Tešiteľ, pomáhaj mi! Tebe odporúčam svoju dušu, svoje telo a všetko, čo mám. Do tvojich rúk odovzdávam celý svoj život i jeho koniec. Daj, aby som prežíval/a život v službe tebe a konal/a ozajstné pokánie za hriechy skôr, ako moja duša zanechá tento svet. Podrobujem sa tvojmu riadeniu a zverujem sa pod tvoju ochranu. Bože, bráň mňa biedneho/u a zachráň ma od všetkého zla! Osvecuj a poúčaj môj rozum, spravuj moju dušu, moje telo a posilňuj ma. Daj mi pevnú vieru, istú nádej, čistú a dokonalú lásku. Daj, aby som ťa vrúcne miloval/a a vždy a všade plnil/a tvoju vôľu. Amen.
(Zdroj: www.modlitba.sk)
Sviatosť Eucharistie
Eucharistia alebo Oltárna sviatosť je najsvätejšia spomedzi všetkých sviatostí, lebo pod spôsobmi chleba a vína sám Pán Ježiš Kristus je v nej prítomný svojím telom a krvou. Eucharistiu môžu veriaci prijímať vo svätom prijímaní, keď pod spôsobom premenenej hostie prijímajú samotného Pána, aby zjednotení s ním mali účasť na jeho božskom živote.
Oltárna sviatosť (čiže premenené hostie) sa uchováva v kostole vo svätostánku, takto v kostole je prítomný sám Pán Ježiš (na túto skutočnosť upozorňujú horiace sviece po obidvoch stranách svätostánku). Jemu vyjadrujeme úctu, keď pri vstupe do kostola si kľakneme smerom k svätostánku.
Svätú Eucharistiu môžu na každej svätej omši prijímať tí veriaci, ktorí už mali prvé sväté prijímanie, svoje ťažké hriechy vyznali vo sviatosti pokánia a všedné hriechy aspoň oľutovali.
Prvé sväté prijímanie detí sa v našej farnosti koná každý rok v máji pre deti navštevujúce 3. ročník základnej školy alebo staršie. Podmienkou prvého svätého prijímania je navštevovanie hodín náboženskej výchovy v škole a účasť na svätých omšiach v nedeľu a prikázané sviatky. Deti sa v rámci prípravy zúčastňujú okrem hodín náboženskej výchovy aj na pravidelných farských katechézach.
Dospelá osoba sa môže prihlásiť na prvé sväté prijímanie na farskom úrade v úradných hodinách. Pred vysluhovaním sviatosti sa kandidát najmenej jeden rok zúčastňuje na pravidelnej katechéze a príprave.
Viac informácií o sviatosti
Eucharistia alebo Oltárna sviatosť je stredobodom života Cirkvi, je zavŕšením „kresťanskej iniciácie”, je prameň a vrchol celého kresťanského života, na ktorú sú zamerané všetky ostatné sviatosti a všetky činnosti Cirkvi. Je najsvätejšia spomedzi všetkých sviatostí, lebo sám Pán Ježiš Kristus je v nej prítomný. Eucharistia je telo a krv Ježiša Krista premenené v obete svätej omše.
V evanjeliách zázraky rozmnoženia chlebov (napr. Mt 14, 13–21; 15, 32–39) sú predobrazom hojnosti eucharistického chleba, následne Ježiš vo svojom učení o chlebe z neba jasne a jednoznačne hovorí o sebe: „Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. Kto bude jesť z tohoto chleba, bude žiť naveky. A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta. (…) Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň. Lebo moje telo je pravý pokrm a moja krv je pravý nápoj“ (Jn 6, 51–55).
Sviatosť oltárna bola ustanovená pri Poslednej večeri: „Pri večeri vzal Ježiš chlieb a dobrorečil, lámal ho a dával učeníkom, hovoriac: »Vezmite a jedzte: toto je moje telo.« Potom vzal kalich, vzdával vďaky a dal im ho, hovoriac: »Pite z neho všetci: toto je moja krv novej zmluvy, ktorá sa vylieva za všetkých na odpustenie hriechov«“ (Mt 26, 26–28). Cirkev plniac príkaz Pána Ježiša („Toto robte na moju pamiatku.”) už od čias apoštolov slávila Eucharistiu, čo prví kresťania označovali ako lámanie chleba (Sk 2,46; 20,7).
Eucharistické zhromaždenie je svätá omša, ktorá pozostáva z dvoch častí: z liturgie slova (čítanie, homília, prosby veriacich) a z liturgie Eucharistie (predloženie darov, premenenie, prijímanie). Svätej omši predsedá kňaz, ktorý tu koná v osobe Krista. Jedine platne vysvätení kňazi môžu sláviť svätú omšu a utvoriť sviatosť Eucharistie. Vyvrcholením a najdôležitejším momentom svätej omše je premenenie, keď chlieb a víno sa premieňa na Kristovo telo a krv. Kódex kanonického práva (KKC) predpisuje, že v rímskokatolíckej cirkvi sa má používať pšeničný nekvasený chlieb (oblátka alebo hostia) a víno musí byť prírodné z plodov viniča, do ktorého treba primiešať trocha vody (kán. 924, 926). Cirkev v eucharistickej modlitbe prosí Otca, aby zoslal Ducha Svätého, následne v opise ustanovenia Eucharistie sila slov a konania Ježiša Krista a moc Ducha Svätého sviatostne sprítomňujú pod spôsobmi chleba a vína Kristovo telo a jeho krv (Katechizmus Katolíckej cirkvi – KKC 1353). „Toto je moje telo – toto je kalich mojej krvi“ – tieto slová, ktoré kňaz vyslovuje v Kristovom mene, ba sám Kristus ich vyslovuje skrze kňaza, sú slová, ktoré premieňajú chlieb a víno na telo a krv Ježiša Krista. Eucharistia (čiže premenený chlieb a víno) je pamiatka smrti a zmŕtvychvstania Pána, sprítomňuje obetu kríža, v nej Kristus dáva to isté telo, ktoré vydal za nás na kríži, a tú istú krv, ktorú vylial za všetkých na odpustenie hriechov (KKC 1365). Premenu chleba a vína nazýva Cirkev ako prepodstatnenie (transsubstanciácia) – podstata chleba a vína sa zmení na podstatu tela a krvi Krista. Kristova eucharistická prítomnosť sa začína vo chvíli premenenia a trvá, kým jestvujú eucharistické spôsoby. Kristus je prítomný celý a úplný pod jedným i druhým spôsobom a celý a úplný v každej ich časti, takže obrazne povedané v každej omrvinke a každej kvapke (KKC 1376–1377).
Pán Ježiš ustanovil Eucharistiu, aby sme sa ňou živili a dáva nám v nej seba samého, aby sme tak mali večný život: „Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život“ (Jn 6,54). Kristovo telo a krv prijímame vo svätom prijímaní. Cirkev odporúča, aby veriaci, ak majú potrebné dispozície, pristúpili k prijímaniu vždy, keď sa zúčastnia na omši, aj mimo omše sa im však má vyslúžiť, keď ho z oprávneného dôvodu žiadajú. Oltárnu sviatosť smú prijímať tí pokrstení katolíci, ktorí už boli uvedení do sviatosti Eucharistie a sú v stave milosti, teda nie sú si vedomí ťažkého hriechu a všedné hriechy oľutovali; kto spáchal smrteľný hriech, musí skôr, ako pristúpi k prijímaniu, prijať sviatosť zmierenia (KKC 1415). Kto chce prijať najsvätejšiu Eucharistiu, má zachovať predpísaný pôst, teda aspoň jednu hodinu pred svätým prijímaním sa zdržiavať akéhokoľvek pokrmu a nápoja iba s výnimkou vody a liekov (KKP kán. 919). Deti môžu prvýkrát prijať Eucharistiu vtedy, keď už majú dostatočné vedomosti, podstúpili dôkladnú prípravu a môžu prijímanie úctivo prijať (KKP kán. 913). Každý veriaci po prvom prijatí najsvätejšej Eucharistie je povinný aspoň raz do roka pristúpiť k svätému prijímaniu (pripravený sviatosťou zmierenia), podľa možnosti vo veľkonočnom období (KKP kán. 920).
V rímskej cirkvi sväté prijímanie sa zvyčajne udeľuje len pod podobou chleba (hostie), pod obidvoma spôsobmi len vo výnimočných prípadoch. Vo všeobecnosti veriaci môžu Eucharistiu prijať raz za deň, avšak je možnosť ju prijať v ten istý deň po druhý raz, ale iba pri eucharistickom slávení, na ktorom sa zúčastňujú (KKP kán. 917). Pri svätom prijímaní vysluhovateľ Eucharistie pozdvihne premenenú hostiu a povie: „Telo Kristovo“, na čo prijímajúci vyznajúc svoju vieru v Eucharistiu odpovie: „Amen.“ Po tomto nasleduje samotné prijímanie, keď veriaci prijme Oltárnu sviatosť z ruky vysluhovateľa.
Hlavné ovocie svätého prijímanie je dôverné zjednotenie s Kristom; okrem toho zachováva, zveľaďuje a obnovuje život milosti prijatý v krste; odlučuje nás od hriechu: zotiera všedné hriechy a chráni pred smrteľnými hriechmi; posilňuje lásku; upevňuje jednotu Cirkvi (KKC 1391–1396).
Ježiš Kristus je teda skutočne a tajomne prítomný v Oltárnej sviatosti, preto premenené hostie treba uctievať s najhlbšou poklonou, na znak toho si na svätej omši pokľakneme pri premenení a vtedy, keď kňaz pozdvihne hostiu so slovami: „Hľa, Baránok Boží!“ Avšak Cirkev vzdávala a vzdáva tento kult adorácie, ktorý patrí sviatosti Eucharistie, nielen počas slávenia omše, ale aj mimo neho tak, že s najväčšou starostlivosťou uchováva premenené hostie. Miestom uchovávania Oltárnej sviatosti v kostole je svätostánok, preto veriaci pri príchode do kostola si pokľaknú smerom k svätostánku ako klaňanie sa Kristovi skutočne prítomnému v Eucharistii (KKC 1378–1379). Cirkev vrelo odporúča veriacim, aby často navštevovali Pána prítomného v Oltárnej sviatosti a stretávali sa s ním v tichej adorácii. Oltárnu sviatosť z času na čas vyložia aj na verejnú adoráciu.
Pán už teraz prichádza vo svojej Eucharistii a je v nej prítomný medzi nami, táto prítomnosť je však zahalená, preto slávenie tejto sviatosti je preniknuté očakávaním príchodu nášho Spasiteľa Ježiša Krista, pričom Eucharistia je už závdavok a znak tejto nádeje (KKC 1404–1405).
Modlitba pred Oltárnou sviatosťou
Ó, môj Bože, verím v teba, klaniam sa ti, dúfam v teba a milujem ťa. Prosím o odpustenie pre tých, ktorí neveria v teba, neklaňajú sa ti, nedúfajú v teba a nemilujú ťa. Najsvätejšia Trojica, Otec, Syn a Duch Svätý, s hlbokou úctou sa ti klaniam a obetujem ti najsvätejšie Telo, Krv, Dušu a Božstvo nášho Pána Ježiša Krista, prítomného vo všetkých svätostánkoch sveta, na odprosenie všetkých urážok, ktoré sa ti dostávajú. Prosím ťa, obráť úbohých hriešnikov, pre nekonečné zásluhy jeho Najsvätejšieho Srdca a na orodovanie Nepoškvrneného Srdca Panny Márie. Amen.
Sviatosť pokánia
Odpustenie hriechov spáchaných po krste môžu veriaci získať vo sviatosti pokánia alebo svätej spovedi. Túto sviatosť ustanovil sám Pán Ježiš, keď svojim apoštolom udelil právomoc odpúšťať hriechy: „Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané“ (Jn 20, 22–23).
Právomoc odpúšťať alebo zadržať hriechy prechádzala z apoštolov na ich nástupcov: na biskupov a kňazov.
„Sviatosť pokánia sa skladá z troch úkonov kajúcnika, ktoré tvoria jeden celok, a z kňazovho rozhrešenia. Úkony kajúcnika sú: ľútosť, spoveď čiže vyznanie hriechov kňazovi a predsavzatie vykonať zadosťučinenie a skutky zadosťučinenia“ (Katechizmus Katolíckej cirkvi 1491).
Vo sviatosti pokánia sa kajúcnik zmieri s Bohom, s Cirkvou a so sebou samým; v rozhrešení získa odpustenie hriechov; jeho svedomie naplní pokoj, spokojnosť a duchovná útecha a získa duchovnú silu pre kresťanský boj.
Ku sviatosti zmierenia môžu veriaci pristúpiť každý deň okrem nedele vždy 30 minút pred začiatkom svätých omší.
Viac informácií o sviatosti
Vo sviatosti pokánia alebo svätej spovedi môžu veriaci získať odpustenie hriechov spáchaných po krste. Tiež sa nazýva ako sviatosť zmierenia alebo odpustenia.
Aj keď veriaci v krste dostáva nový život a odpúšťajú sa mu všetky hriechy, ale krst neodstráni krehkosť ľudskej prirodzenosti ani náklonnosť na hriech. Pretože je človek slabý, znova a znova upadne do hriechu, niet takého, kto by nezhrešil, ako aj Svätý Ján apoštol píše: „Ak hovoríme, že nemáme hriech, klameme sami seba a nie je v nás pravda“ (1Jn 1,8). Preto život kresťana je neustály boj o obrátenie s cieľom dosiahnuť svätosť a večný život.
Pán Ježiš už od samého začiatku svojho verejného účinkovania vyzýval na pokánie, keď povedal: „Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo. Kajajte sa a verte evanjeliu“ (Mk 1,15). Svoju božskú moc vykonával aj tým, že odpúšťal hriechy (Lk 5, 20–26), potom po zmŕtvychvstaní dáva svojím apoštolom právomoc odpúšťať hriechy: „Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané (Jn 20, 22–23). Cirkev touto mocou, ktorú získala od Ježiša Krista, rozhrešuje hriechy a zmieri hriešnika s Bohom.
Kristova výzva na obrátenie neprestáva zaznievať v živote Cirkvi. Hoci hriech odlučuje človeka od Boha, milosrdný Boh hľadá hriešnika a volá ho, aby sa skrze pokánie navrátil k nemu. Katechizmus Katolíckej cirkvi (KKC) píše o hriechu, ako o previnení proti rozumu, proti pravde a proti správnemu svedomiu. Hriech je urážka Boha, neposlušnosť a vzbura proti nemu (1849–1850). Na hriech navádza predovšetkým zlý duch, ale aj ľudská náklonnosť na hriech, naše zlé návyky a slabosti. Podľa veľkosti hriechu rozlišujeme smrteľné a všedné hriechy. Smrteľný alebo ťažký hriech je vážnym prestúpením Božieho zákona spáchané s plným vedomím a uváženým súhlasom, takýto hriech odvracia človeka od Boha, zbavuje ho stavu milosti a má za následok večnú smrť v pekle. Všedný hriech spácha človek vtedy, keď v nezávažnej veci koná v rozpore s Božími prikázaniami, takýto hriech síce oslabuje, ale nezničí vzťah s Bohom (KKC 1854–1863).
Obrátenie je zanechanie hriechu, odvrátenie sa od zla a návrat k Bohu spojené s odporom k zlým skutkom, ktorých sme sa dopustili. Zároveň zahŕňa v sebe túžbu a rozhodnutie zmeniť život s nádejou na Božie milosrdenstvo a s dôverou v pomoc Božej milosti (KKC 1431). Keďže hriech narúša spoločenstvo aj s Cirkvou, preto obrátenie musí byť aj zmierenie s Cirkvou (KKC 1440). Sviatosť pokánia teda zmieri hriešnika s Bohom aj s Cirkvou zároveň. K tomuto je zo strany hriešnika potrebná ľútosť, vyznanie hriechov (teda spoveď) a zadosťučinenie.
Keď si hriešnik uvedomí, že jeho hriech je veľké zlo, ktorým urazil Boha, prebudí sa v ňom ľútosť, čo je bolesť duše nad spáchaným hriechom. Ak táto ľútosť pochádza z lásky k Bohu, volá sa dokonalá ľútosť a dosiahne odpustenie aj smrteľných hriechov, ak zahŕňa pevné predsavzatie pristúpiť k sviatostnej spovedi, len čo to bude možné. Takzvaná nedokonalá ľútosť sa rodí z uvažovania o ošklivosti hriechu alebo zo strachu pred večným zatratením a inými trestami, ktoré hrozia hriešnikovi; takáto ľútosť sama osebe nedosiahne síce odpustenie ťažkých hriechov, ale pripravuje na jeho dosiahnutie vo sviatosti pokánia (KKC 1451–1453).
Samotná svätá spoveď je vynanie hriechov pred spovedníkom: toto musí obsiahnuť všetky doteraz nevyznané a nerozhrešené smrteľné hriechy ako aj ich počet. Hoci vyznanie všedných hriechov nie je povinná, Cirkev ju veľmi odporúča, lebo to pomáha formovať si svedomie a bojovať proti nezriadeným náklonnostiam. Kto sa dopustil smrteľného hriechu, nesmie pristúpiť k svätému prijímaniu prv ako by prijal sviatostné rozhrešenie. Deti majú pristúpiť k sviatosti pokánia skôr, ako pristúpia k prvému svätému prijímaniu. Každý veriaci, ktorý už bol uvádzaný do kresťanského života, je povinný úprimne sa vyspovedať zo svojich ťažkých hriechov aspoň raz do roka (KKC 1456–1458). Na svätú spoveď sa treba pripraviť dôkladným spytovaním svedomia vo svetle Božích prikázaní.
Treba urobiť všetko, čo je možné, aby sa škoda spôsobená hriechmi napravila. Táto náprava sa nazýva zadosťučinenie. Kódex kanonického práva (KKP) určuje, že podľa závažnosti a povahy hriechov, ale so zreteľom na stav kajúcnika, spovedník má uložiť spasiteľné a primerané zadosťučinenia; ktoré kajúcnik je povinný sám osobne splniť (kán. 981). Zadosťučinenie je pokánie za hriech a pomáha kajúcnikovi osvojiť si správne spôsoby správania.
Rozhrešenie, ktoré dá spovedník, je pôsobenie Boha službou Cirkvi. Kňaz tu koná v osobe Krista a sám Boh, milosrdný Otec je ten, kto skrze smrti a zmŕtvychvstania svojho Syna zmieri hriešnika so sebou (KKC 1449). Sviatost pokánia teda zmieri kajúcnika s Bohom a s Cirkvou, kajúcnik znovu získava stratenú posväcujúcu milosť; jeho svedomie je naplnené pokojom, spokojnosťou a duchovnou útechou a získava duchovnú silu pre kresťanský boj (KKC 1496).
Vysluhovateľom sviatosti pokánia je kňaz, avšak rozhrešenie niektorých obzvlášť závažných hriechov je vyhradené biskupovi (napr. prerušenie tehotenstva, verejný odpad od viery, znesvätenie Eucharistie). Spoveď sa väčšinou odohráva v spovednici a jej priebeh je zvyčajne takýto: kajúcnik pri vstupe do spovednice pozdraví kňaza, kľakne si, následne úprimne vyzná svoje hriechy, pozorne počúva poučenie spovedníka a odpovedá na prípadné otázky. Potom spovedník uloží zadosťučinenie a kajúcnik oľutuje svoje hriechy, kňaz ho následne rozhrešuje a prepustí. Ak by spovedajúci úmyselne zamlčal nejaký svoj ťažký hriech, aj keby dostal rozhrešenie, je takáto spoveď neplatná, ba svätokrádežná. Keď spovedajúci nie je dostatočne disponovaný (napr. nemá v úmysle zanechať svoj ťažký hriech), spovedník má právo rozhrešenie odoprieť alebo oddialiť. Každý kňaz, ktorý spovedá, je pod veľmi prísnymi trestami viazaný zachovať absolútne tajomstvo, čo sa týka hriechov, z ktorých sa mu jeho kajúcnici vyznali – toto spovedné tajomstvo je za každých okolností nedotknuteľné (KKC 1467, KKP kán. 983).
Táto individuálna spoveď je jediným riadnym spôsobom, ktorým veriaci dosiahne odpustenie hriechov. V prípade vážnej potreby je však možné dať všeobecné rozhrešenie, ale aj v takom prípade, aby bolo rozhrešenie platné, veriaci musia mať predsavzatie individuálne vyznať svoje ťažké hriechy v náležitom čase (KKC 1483).
Rozhrešenie oslobodzuje človeka od večného trestu za hriechy, ale časné tresty mu aspoň čiastočne ostávajú, keďže každý hriech potrebuje očistenie či už tu na zemi, alebo po smrti, v stave nazývanom očistec. Odpustky sú odpustenie časného trestu pred Bohom za hriechy, ktoré sú už odpustené. Veriaci ho môžu dostať za istých a stanovených podmienok pomocou Cirkvi (KKC 1471).
Priebeh svätej spovede
Na svätú spoveď ideme po dobrej príprave. V prvom rade je potrebné dôkladné spytovanie svedomia, pred ktorým prosíme o pomoc Ducha Svätého aby nám pomohol rozpoznať svoje hriechy a slabosti. Spytovanie svedomia sa dá vykonať napr. podľa spovedného zrkadla nižšie.
Potom, ako sme spoznali svoje hriechy, treba ich úprimne oľutovať a dať si predsavzatie, že tieto ani iné hriechy už viackrát nechceme spáchať.
Po tomto nasleduje vyznanie hriechov čiže samotná spoveď. Priebeh svätej spovede je nasledovný:
Pri vstupe do spovednice pozdravíme (Pochválený buď Ježiš Kristus), kľakneme si a prežehnáme sa: V mene Otca i Syna i Ducha Svätého.
Pokračujeme slovami: „Spovedám sa Pánu Bohu i vám, duchovný otče, že som bol(a) naposledy na spovedi pred dvoma týždňami / pred mesiacom / pred rokom / pred 10 rokmi / na Veľkú noc atď. a odvtedy som spáchal(a) tieto hriechy:
Tu vymenujeme všetky svoje spáchané hriechy, ako sme ich spoznali pri spytovaní svedomia.
Na konci povieme: Na viac sa už nepamätám.
Pozorne vypočujeme slová kňaza a zapamätáme si zadosťučinenie.
Na vyzvanie kňaza oľutujeme svoje hriechy:
Bože môj, celým srdcom ťa milujem, a preto veľmi ľutujem, že som ťa hriechmi urazil(a). Chcem sa naozaj polepšiť a hriechu sa chrániť. Otče, odpusť mi pre krv Kristovu.
Následne spovedník dá rozhrešenie pri ktorom sa na konci prežehnáme a povieme: Amen.
Potom kňaz povie: Ďakuj Pánovi, lebo je dobrý!
Odpoveď je: Lebo jeho milosrdenstvo trvá naveky.
Kňaz povie: Pán Ježiš ti odpustil hriechy. Choď v pokoji.
Odpoveď je: Bohu vďaka.
Zo spovednice odchádzame s pozdravom: S Pánom Bohom.
Po spovedi sa snažíme čím skôr vykonať uložené zadosťučinenie.
Spytovanie svedomia (spovedné zrkadlo)
1. Ja som Pán, Boh tvoj! Nebudeš mať iných bohov okrem mňa, aby si sa im klaňal.
Vykonával som svoje povinnosti voči Bohu s nechuťou alebo odporom? Udržiavam si pravidelný modlitbový život? Modlil som sa svoje zaužívané modlitby? Prijal som sväté prijímanie s ťažkým hriechom na duši a bez dostatočnej prípravy? Zachoval som hodinový eucharistický pôst? Zamlčal som úmyselne ťažký hriech v predošlých sv. spovediach? Veril som vážne v povery alebo zapájal som sa do praktizovania povier (čítanie z rúk, kariet, kryštálov, horoskopov, ezoteriky, reiki, atď.) Pochyboval som o viere bez úsilia hľadať pravdu? Vystavil som, bez dostatočného dôvodu, svoju vieru nebezpečenstvu čítaním kníh, webových stránok, časopisov, ktoré obsahujú materiál protirečiaci katolíckej viere či morálke? Ohrozil som svoju vieru členstvom alebo podporou organizácií, ktoré protirečia katolíckej viere (slobodomurárske, komunistické, okultné)? Spáchal som hriech svätokrádeže (zneuctenie posvätných vecí, miest alebo osôb)?
2. Nevezmeš meno Božie nadarmo.
Urobil som všetko pre to, aby som splnil svoje sľuby a predsavzatia, ktoré som dal Bohu? Vyslovil som Božie meno nadarmo, bez dostatočnej príčiny? Posmešne, v hneve, s pohŕdaním alebo iným neúctivým spôsobom? Vyslovoval som takýmto spôsobom aj meno Panny Márie alebo iných svätých? Prijal som úlohu krstného rodiča v nekatolíckom spoločenstve? Zúčastňoval som sa aktívne obradov v nekatolíckych spoločenstvách? (byť hosťom môže byť skutok lásky voči blížnemu) Klamal som pod prísahou? Porušil som sľub (verejný alebo súkromný)? Nadával som, zlorečil som, preklínal som?
3. Pamätaj, aby si sviatočný deň svätil.
Vymeškal som svätú omšu v nedeľu alebo prikázaný sviatok bez vážnej príčiny? Obliekol som sa primerane na svätú omšu? Prišiel som na svätú omšu v nedeľu alebo na prikázaný sviatok neskoro bez dostatočného dôvodu? Bol som nepozorný pri svätej omši, obzeral som a vyrušoval som iných? Pracoval som v nedeľu bez dostatočného dôvodu? Doprial som svojej mysli a telu potrebný oddych? Podporoval som svoju farnosť a Cirkev štedro, v rámci svojich možností? Postil som sa v dňoch predpísaných cirkevnými prikázaniami?
4. Cti otca svojho i matku svoju.
PRE RODIČOV
Zanedbal som vo výchove detí vedenie k pravidelnej modlitbe, aktívnej účasti na svätých omšiach? Zanedbal som ich kresťanské vzdelávanie? Dal som im zlý príklad? Zanedbal som starosť o svoje deti tým, že som sa nezaujímal, akých priateľov majú, aké hry sa hrajú, čo čítajú alebo čo sledujú v TV či na internete? Zanedbal som prípravu na prvú svätú spoveď, prvé sväté prijímanie a sviatosť birmovania? Neposlúchol som svojich nadriadených alebo zákonitú autoritu v dôležitých veciach?
PRE DETI
Poslúchal som rodičov? Pomáhal som im? Bol som k nim citlivý a rešpektoval som ich? Reagoval som hnevlivo, keď ma upozorňovali na chyby? Chcel som byť nezdravo nezávislý? Urobil som to, čo mi bolo zverené (domáce povinnosti)?
5. Nezabiješ.
Nahnevám sa ľahko a som prchký? Bol som žiarlivý alebo závistlivý? Zranil som niekoho? Zabil som niekoho? Bol som bezohľadný pri šoférovaní? Bol som iným príležitosťou k hriechu svojimi rečami, žartmi, spôsobom obliekania, pozývaním na nemorálne predstavenia, požičiavaním, posielaním alebo odporúčaním nevhodných kníh, webových stránok atď.? Snažil som sa napraviť škandál, ktorý som spôsobil? Koľkých som ovplyvnil svojím zlým správaním? K akým hriechom som ich navádzal?
Zanedbal som svoje zdravie? Pokúsil som sa o samovraždu? Zmrzačil som sa? Niekoho iného? Opíjal som sa, drogoval som? Bol som pažravý? Schvaľoval som alebo podstúpil som sterilizáciu (podviazanie semenníkov či vaječníkov atď.)? Uvedomil som si, že to bude mať vážne dôsledky na moje manželstvo a že sa budem raz zodpovedať pred Bohom za toto rozhodnutie? Dal som súhlas, radil som niekomu, alebo som sa aktívne zúčastnil na umelom ukončení tehotenstva, potrate? Viem, že Cirkev trestá tých, ktorí vykonávajú a podstupujú interrupciu automatickou exkomunikáciou (latae sententiae)? Viem, že interrupcia je veľmi ťažký zločin?
Úmyselne som zranil alebo urazil iných svojimi slovami alebo skutkami? Túžil som po pomste, uchovával a živil som nenávisť voči tým, ktorí ma urazili? Poprosil som o odpustenie tých, ktorých som zranil a urazil? Odmietol som odpustiť? Provokoval som iných? Hádal som sa so súrodencami alebo inými ľuďmi?
6. a 9. Nezosmilníš. Nebudeš žiadostivo túžiť po manželke svojho blížneho.
Zotrvával som v nečistých myšlienkach neúmerne dlho? Dal som úplný súhlas žiadostiam protirečiacim čistote? Začínal som, alebo pridával som sa k nečistým rečiam? Vystavoval som príležitostiam k hriechu čítaním nemravných webových stránok, kníh, časopisov, pozeraním filmov, určitým formám tancovania? Podporoval som prostitúciu osobne alebo finančne? Neprovokoval som a neviedol k hriechu svojím oblečením? Oddával som sa pornografii v akejkoľvek forme? Viedol som iných k hriechu? Spáchal som nečistý skutok sám so sebou (masturboval som)? Sám alebo s iným? Koľkokrát? S osobou toho istého alebo opačného pohlavia? Bola tam priťažujúca okolnosť (pokrvenstvo, nedospelý vek, zasvätená osoba)? Viedli nečisté skutky k tehotenstvu? Používal som antikoncepciu, alebo radil som ísť na interrupciu? Uchovávam priateľstvá, ktoré sú blízkou príležitosťou k hriechu? Som pripravený ich ukončiť?
Počas „chodenia spolu“: Je to pravá, obetavá láska, kvôli ktorej chcem byť s nastávajúcim? Pletiem si pravú lásku so sebectvom alebo túžbou po pôžitku? Preháňame to s vyjadrovaním lásky? Vystavujem svojho nastávajúceho partnera k hriechu?
Pre manželov: Odmietol som manželské spolunažívanie a intimitu bez vážneho dôvodu? Dožadoval som sa svojich práv bez citlivosti voči zdravotnému alebo psychickému stavu svojho manžela/-ky? Bol som neverný a podvádzal som manžela/-ku v mysli, citoch alebo aj skutkoch? Používali sme antikoncepciu? Odporúčali sme ju iným? Podporujem antikoncepčnú mentalitu svojimi rečami, radami alebo postojmi? Sme otvorení voči ďalším deťom a vnímame ich ako Boží dar?
7. a 10. Nepokradneš. Nebudeš túžiť po majetku svojho blížneho.
Kradol som? Koľko alebo v akej hodnote? Vrátil som ukradnutú vec, alebo som ju vynahradil? Ničil som cudzí majetok? Poškodil som alebo podviedol som niekoho v podnikaní alebo v obchodných zmluvách? Používal som svoje peniaze na zbytočnosti? Podľa svojich možností som podporoval svojimi prostriedkami Cirkev, rast Božieho kráľovstva, charitatívne organizácie? Zachovávam biblický princíp o odovzdaní desiatku na Božie účely? Závidel som iným ich majetok alebo úspech? Splácam svoje dlhy? Prijal som ukradnutú vec? Bol som chamtivý? Bol som lenivý alebo pohodlný namiesto usilovnej práce alebo štúdia? Sú materiálne veci mojimi najvyššími hodnotami?
8. Nebudeš krivo svedčiť proti svojmu blížnemu.
Klamal som? Napravil som škodu, ktorá sa mohla stať kvôli môjmu klamstvu? Obviňoval som iných nespravodlivo alebo prenáhlene? Ohováral som (pravdivé chyby, ale bez potreby)? Osočoval som (nepravdivé veci)? Rozprával som bezdôvodne o chybách iných? Klebetil som? Útočil som na iných? Vyjadroval som sa vulgárne? Vyzradil som zverené tajomstvo bez vážneho dôvodu či potreby?
(Zdroj: www.modlitba.sk)
Modlitba ľútosti
Bože môj, zo srdca ľutujem všetky svoje hriechy, ktorými som ťa urazil(a). Desím sa zo straty neba a bolestí zatratenia. No najviac zo všetkého ľutujem, že som zranil(a) teba, Bože môj, najväčšie dobro, ktorý si zaslúžiš všetku moju lásku. Pevne sľubujem s pomocou tvojej milosti vyznávať svoje hriechy, robiť pokánie a zmeniť svoj život. Amen.
Pomazanie chorých
Sviatosť pomazania chorých udeľuje osobitnú milosť kresťanovi, ktorý prežíva ťažkosti spojené so stavom ťažkej choroby alebo staroby. Sila sviatosti spojí chorého s Kristovým utrpením, dáva mu posilu, pokoj a odvahu kresťansky znášať utrpenie a môže mu navrátiť zdravie, ak to osoží duchovnej spáse. Ak sa chorý už nie je schopný vyspovedať, sviatosť pomazania mu zabezpečuje odpustenie hriechov a pripraví ho na prechod do večného života.
O vysluhovanie pomazania chorých je možné požiadať pre seba ako aj pre vážne chorého príbuzného osobne alebo telefonicky na farskom úrade. V naliehavých prípadoch kedykoľvek na telefónnom čísle 031/562 2361. Každoročne sa vo veľkonočnom čase v rámci vopred oznámenej svätej omše vysluhuje sviatosť pomazania chorých, o ktorú veriaci môžu požiadať pre chorobu resp. pokročilý vek.
Viac informácií o sviatosti
Choroba vždy patrila k najzávažnejším skúškam ľudského života, keď človek skusuje svoju bezmocnosť, svoje obmedzenia a svoju konečnosť. Choroba môže viesť k zúfalstvu, k zatrpknutosti, dokonca k vzbure proti Bohu, ale môže tiež urobiť človeka zrelším, priblížiť ho k Bohu, podnecovať jeho obrátenie.
V evanjeliách vidíme, že Kristov súcit s chorými ide tak ďaleko, že sa s nimi stotožňuje: „bol som chorý a navštívili ste ma“ (Mt 25,36). Pán Ježiš mnohokrát uzdravoval chorých, ktorí ho prosili o pomoc a už počas svojho verejného účinkovania vyslal svojich učeníkov, aby medzi inými uzdravovali chorých (Mt 10,8; Lk 10,9) a učeníci plniac tento príkaz „pomazali olejom veľa chorých a uzdravovali“ (Mk 6,13). Cirkev už od apoštolských čias poznala osobitný obrad pre chorých: „Je niekto z vás chorý? Nech si zavolá starších Cirkvi; a nech sa nad ním modlia a mažú ho olejom v Pánovom mene. Modlitba s vierou uzdraví chorého a Pán mu uľaví; a ak sa dopustil hriechov, odpustia sa mu“ (Jak 5, 14–15).
Cirkev teda určuje osobitnú sviatosť pre chorých veriacich, aby ich posilnila a uľavila im utrpenie. Katechizmus Katolíckej cirkvi (KKC) určuje, že sviatosť pomazania chorých sa udeľuje tým, čo vážne ochoreli. Sviatosť sa vysluhuje pomazaním na čele a na rukách riadne posväteným olejom, pričom sa hovoria slová: „Týmto svätým pomazaním a pre svoje láskavé milosrdenstvo nech ti Pán pomáha milosťou Ducha Svätého. Amen. A oslobodeného od hriechov nech ťa spasí a milostivo posilní“ (1513).
Vysluhovateľom sviatosti pomazania chorých je kňaz a na pomazanie musí používať biskupom posvätený olivový olej, ale v prípade potreby je možné použiť aj iný, rastlinný olej posvätený priamo pri vysluhovaní sviatosti. Pomazanie chorých môžu prijať veriaci vtedy, keď začínajú byť pre vážnu chorobu alebo starobu v nebezpečenstve smrti. Ak sa počas tej istej choroby stav chorého zhorší, možno túto sviatosť zopakovať, ak chorý opäť nadobudne zdravie, môže v prípade ďalšej ťažkej choroby znova prijať túto sviatosť. Je vhodné prijať pomazanie chorých pred ťažkou operáciou (KKC 1514–1515). U nás platí, že z titulu staroby možno prijať sviatosť pomazania jedenkrát za rok. Sviatosť je možné udeliť aj chorým, ktorí sú v bezvedomí, ak sa dá predpokladať, že by o ňu požiadali, keby boli pri vedomí. Podľa Kódexu kanonického práva (KKC) však pomazanie chorých sa nemá udeliť tým, ktorí tvrdošijne zotrvávajú v zjavne ťažkom hriechu (kán. 1007).
Pokiaľ to stav chorého dovolí, vysluhovaniu pomazania chorých predchádza spoveď a po ňom nasleduje sväté prijímanie; ak sa chorý už nie je schopný vyspovedať, sviatosť pomazania mu zabezpečuje odpustenie hriechov. Ďalšie účinky sviatosti pomazania chorých sú spojenie chorého s Kristovým utrpením pre jeho vlastné dobro a pre dobro celej Cirkvi; posila, pokoj a odvaha kresťansky znášať utrpenia choroby alebo staroby; navrátenie zdravia, ak to osoží duchovnej spáse; a príprava na prechod do večného života (KKC 1532).
Umierajúcim Cirkev poskytuje okrem pomazania chorých aj Eucharistiu ako viatikum („pokrm na cestu“), čo veriaceho prevedie z tohto sveta k Otcovi, do večného života (KKC 1524).
Modlitba v chorobe
Bože všetkého zľutovania a všetkej útechy, k tebe sa utiekam vo svojej ťažkosti a zármutku. Pane a Vykupiteľ môj, keď si kráčal po tejto zemi, mal si súcit s každou biedou, trápením a chorobou tých, ktorí sa k tebe priblížili. V tvojom Božskom Srdci je aj dosiaľ tá istá láska a zmilovanie, hoci dopúšťaš na nás vo svojej nekonečnej múdrosti časné utrpenia a súženia na spásu našich duší. Ty nás chceš očistiť od hriechov a hriešnych náklonností, dať nám príležitosť k čnosti, zásluhám a zabezpečiť nám večnú blaženosť. Preto v duchu pokory a oddanosti do tvojej vôle prijímam túto chorobu z tvojich rúk. Uznávam, že by som si zaslúžil(a) viac ako na mňa dopúšťaš a ďakujem ti za tento kríž.
Ale predsa ma sužuje táto choroba. Moja slabosť býva často pokúšaná k netrpezlivosti a len ťažko sa skláňa pod kríž, ktorý si položil na moje plecia. Preto prichádzam k tebe a pre tvoju lásku ťa prosím, posilni ma svojou milosťou. A dovoľ, aby som s odovzdaním do tvojej svätej vôle smel(a) prosiť za skrátenie svojho utrpenia a za uzdravenie, ak je to na spasenie mojej duše. Ale ak mám podľa tvojho svätého ustanovenia ešte ďalej piť tento kalich, pomôž mi a posilni ma, aby som s tebou niesol(a) kríž na spásu svojej duše, aby som s tebou trpel(a) a s tebou bol(a) i oslávený(á). Panna Mária, Matka môjho Spasiteľa a Matka moja, pomáhaj mi svojím orodovaním. Amen.
(Zdroj: www.modlitba.sk)
Sviatosť posvätného stavu
Sviatosť posvätného stavu je sviatosť kňazstva skrze ktorú Boh vyvoleným pokrsteným mužom udeľuje posvätnú moc na službu veriacim. Vysvätení služobníci vykonávajú svoju službu Božiemu ľudu vyučovaním, Božím kultom a pastorálnym vedením. V nich sám Kristus je prítomný uprostred spoločenstva veriacich ako Hlava Cirkvi. Kňaz vďaka kňazskej vysviacke má moc konať mocou a v osobe samého Krista, obzvlášť pri udeľovaní sviatostí.
Posvätnú vysviacku môže platne prijímať jedine pokrstený, pobirmovaný a slobodný muž, ktorý je vhodný na prijatie posvätného rádu a skončil predpísané štúdiá. Ak niekto vníma povolanie ku kňazstvu, nech sa o tom osobne porozpráva so svojím farárom alebo spovedníkom.
Viac informácií o sviatosti
Tí, ktorí sa vďaka krstu včlenili do Kristovho tela – Cirkvi, majú účasť na Kristovom kňazstve. Táto účasť sa nazýva „spoločné kňazstvo veriacich“. Kristus však niektorých osobitným spôsobom povoláva do služby zameranej na posvätenie spoločenstva – títo potom tvoria služobné alebo hierarchické kňazstvo.
Pán Ježiš si počas svojho verejného účinkovania vyvolil apoštolov (Lk 6, 13–16), ktorým dal moc (Lk 9,1), poveril ich hlásaním evanjelia (Mt 28, 19–20), posväcovaním a spravovaním svojho ľudu (Mt 18,18) a vysluhovaním sviatostí (Jn 20, 22–23; 1Kor 11, 23–25). Apoštoli potom túto posvätnú moc získanú od Krista odovzdávali ďalej vkladaním rúk (Sk 6,6; 1Tim 4,14) a na čelo vzniknutých spoločenstiev ustanovili predstavených. Tí, ktorí boli vysvätení vkladaním rúk od apoštolov, neskôr to odovzdávali ďalej a takto sa poslanie, ktoré Kristus zveril svojim apoštolom naďalej vykonáva v Cirkvi až do konca čias.
Ježiš Kristus je jediný a pravý veľkňaz a on je prameňom každého kňazstva. Podľa formulácie Katechizmu Katolíckej cirkvi (KKC) v službe vysväteného služobníka koná sám Kristus. Kňaz teda na základe sviatosti posvätného stavu koná v osobe Krista Hlavy a takto sa prítomnosť Krista ako Hlavy Cirkvi stáva viditeľnou uprostred spoločenstva veriacich (1548–1549). Služobné kňazstvo na druhej strane koná aj v mene celej Cirkvi, keď prednáša Bohu modlitbu Cirkvi a predovšetkým keď prináša eucharistickú obetu (KKC 1552).
Sviatosť posvätného stavu má tri stupne: biskupi, kňazi a diakoni. Ich poslanie je učiť, posväcovať a spravovať Boží ľud, pričom biskupi a kňazi sú tí, ktorí majú účasť na Kristovom kňazstve: konajú v osobe Krista posvätnou mocou od neho získanou, kým diakoni majú za úlohu im pomáhať a slúžiť (KKC 1554).
Biskupi sú nástupcami apoštolov. Ich poslanie je autenticky učiť vieru, sláviť Boží kult, najmä Eucharistiu, a spravovať svoju cirkev ako praví duchovní pastieri. Medzi biskupmi je prvý pápež, rímsky biskup, ktorý ako nástupca svätého Petra je Kristovým zástupcom a pastierom celej Cirkvi a má plnú, najvyššiu a univerzálnu moc nad Cirkvou (KKC 882, 937–939).
Kňazi sú spolupracovníci biskupa a svoju moc môžu vykonávať iba v závislosti od biskupa a v spoločenstve s ním. Ich poslaním je, aby hlásali evanjelium, spravovali veriacich a slávili svätú omšu (KKC 1564, 1567).
Diakoni sú vysvätení na službu, aby slúžili biskupovi a kňazom pri slávení Božích tajomstiev, predovšetkým Eucharistie, rozdávali ju, asistovali pri uzatváraní manželstva, hlásali evanjelium a kázali, predsedali pri pohrebných obradoch a venovali sa rozličným charitatívnym službám (KKC 1570).
Kódex kanonického práva (KKP) predpisuje, že posvätnú vysviacku platne prijíma jedine pokrstený muž a je dovolené ju udeliť len tým, ktorí to chcú prijať zo slobodnej vôle, dovŕšili predpísaný vek, už prijali sviatosť birmovania, sú dostatočne zrelí a vhodní na prijatie posvätného rádu a skončili predpísané štúdiá. Toho, kto má byť prijatý do trvalého diakonátu a nie je ženatý, rovnako aj toho, kto má byť povýšený do kňazského stavu, je možné vysvätiť len potom, ak verejne pred Bohom a Cirkvou prevzal záväzok celibátu alebo zložil doživotné sľuby v rehoľnom inštitúte. Do stavu trvalého diakonátu je možné vysvätiť aj ženatého muža (kán. 1024–1037). Kňazské povolanie je síce otvorené pre každého, kto spĺňa predpísané podmienky, ale nikto nemá právo prijať sviatosť posvätného stavu a nikto si nemôže tento úrad nárokovať. Povoláva doň Boh. Kto si myslí, že spoznáva v sebe znaky Božieho volania na vysvätenú službu, má svoju túžbu pokorne predložiť cirkevnej vrchnosti, ktorej patrí zodpovednosť a právo povolať niekoho, aby prijal stupne posvätného stavu (KKC 1578).
Vysluhovanie sviatosti posvätného stavu sa skladá z vloženia rúk biskupa na hlavu svätenca, ako aj z osobitnej konsekračnej modlitby, ktorá vyprosuje od Boha vyliatie Ducha Svätého a jeho darov primeraných službe, na ktorú je kandidát svätený (KKC 1573).
Táto sviatosť udeľuje nezmazateľný duchovný znak, preto kto bol raz vysvätený za kňaza, ostane kňazom naveky, aj keby bol prepustený z kňazskej služby a bolo mu zakázané vykonávať kňazskú moc. Duch Svätý skrze vysviacku osobitnou milosťou pripodobňuje svätenca Kristovi, aby bol Kristovým nástrojom pre jeho Cirkev. To sa však nemá chápať tak, ako keby vysvätený služobník bol uchránený od omylov alebo od hriechu. Kým vo sviatostiach je daná záruka, že ani hriech vysväteného služobníka neurobí sviatosť neplatnou a nemôže prekážať ovociu milosti, je veľa iných skutkov, v ktorých sa ľudská slabosť vysväteného služobníka môže prejaviť (KKC 1581–1583, 1550). Preto veriaci by sa mali neprestajne modliť za členov posvätného rádu, aby boli svätí a verní služobníci vo svojom povolaní.
Modlitba za nové kňazské povolania
Pane, ty si chcel spasiť ľudí a založil si Cirkev ako spoločenstvo bratov a sestier spojených tvojou láskou. Naďalej prechádzaj medzi nami a povolávaj tých, ktorých si si vyvolil, aby boli hlasom tvojho Svätého Ducha, kvasom spravodlivejšej a bratskejšej spoločnosti. Vypros nám u nebeského Otca takých duchovných vodcov, akých naše spoločenstvo potrebuje: opravdivých kňazov živého Boha, ktorí osvietení tvojim slovom dokážu vyučovať a hovoriť ako ty. Daj, nech tvoja Cirkev rastie hojným počtom tebe zasvätených osôb, ktoré ti dokážu odovzdať všetko, aby si mohol spasiť všetkých. Amen.
(Zdroj: www.modlitba.sk)
Modlitba za kňazov
Pane Ježišu, ktorý ako Dobrý Pastier prebývaš medzi nami v Oltárnej Sviatosti, prosíme Ťa, zošli zo svätostánku hojné lúče svojej milosti na našich duchovných pastierov. Udeľ im všetky milosti, ktoré potrebujú pre svoje i naše posvätenie. Žehnaj ich, keď v modlitbe dvíhajú svoje srdcia k tebe. Žehnaj ich, keď nám zvestujú tvoje sväté slovo. Žehnaj ich, keď v kňazskom úrade pracujú pre spásu nesmrteľných duší. Vrúcne ťa prosíme, daj, aby boli pastiermi podľa tvojho Božského srdca. A až raz prídeš súdiť pastierov a ich stáda, nech dosiahnu korunu večného života. Amen.
Sviatosť manželstva
Manželstvo je sviatosť celoživotného spoločenstva muža a ženy. Sám Boh je pôvodcom manželstva, lebo on muža a ženu stvoril jeden pre druhého, takže povolanie na manželstvo je vpísané do samej prirodzenosti muža a ženy. Sviatosť manželstva Boh ustanovil pre dobro manželov a na plodenie a výchovu detí. Táto sviatosť sprostredkuje milosť pre manželov na zdokonaľovanie ich vzájomnej lásky a posilňovanie ich nerozlučiteľnej jednoty. Touto milosťou si v manželskom živote, ako aj v prijatí a výchove detí navzájom pomáhajú k svätosti.
Prosíme, aby ste úmysel uzavrieť sviatostné manželstvo nahlásili aspoň 3 mesiace pred plánovaným termínom svadby na farskom úrade v úradných hodinách. Aby manželstvo bolo platné aj pred štátom, treba vyplniť aj zápisnicu na Matričnom úrade, ktorú potom prinesiete na farský úrad. Pred prijatím sviatosti manželstva je potrebné absolvovať prípravný kurz, ktorý pozostáva z 3 stretnutí. Prihlásiť sa je možné tu.
Viac informácií o sviatosti
Manželstvo je zmluva, ktorou muž a žena vytvárajú medzi sebou celoživotné spoločenstvo, zamerané na dobro manželov a na plodenie a výchovu detí. Sám Boh je pôvodcom manželstva, kto človeka už na počiatku stvoril ako muža a ženu, stvoril ich jeden pre druhého a „preto muž opustí svojho otca i svoju matku a prilipne k svojej manželke a budú jedným telom“ (Gn 2,24). Povolanie na manželstvo je vpísané do samej prirodzenosti muža a ženy, veď Boh ich stvoril z lásky a pre lásku a ich vzájomná láska sa stáva obrazom tej absolútnej a večnej lásky, ktorou Boh miluje človeka. Táto láska, ktorú Boh požehnal, je určená, aby bola plodná: „Ploďte a množte sa a naplňte zem! Podmaňte si ju“ (Gn 1,28).
Hriech prítomný vo svete zaťažuje aj vzťah muža a ženy, ale Boh vo svojom milosrdenstve im nikdy neodoprie svoju milosť. Katechizmus Katolíckej cirkvi (KKC) píše o manželstve ako o prostriedku, ktorý pomáha prekonávať uzatváranie sa do seba, egoizmus, vyhľadávanie vlastného pôžitku a tiež otvárať sa druhému, vzájomnej pomoci a darovaniu seba samého (1609). Pán Ježiš povýšil manželstvo na hodnosť sviatosti a vo svojom kázaní učil o jeho pôvodnom význame, keď povedal: „A tak už nie sú dvaja, ale jedno telo. Čo teda Boh spojil, nech človek nerozlučuje“ (Mt 19,6).
Kódex kanonického práva (KKC) nadväzujúc na tieto Kristove slová ako podstatné vlastnosti manželstva pomenuje jednotu a nerozlučiteľnosť (kán. 1056).
Platné manželstvo môžu medzi sebou uzavrieť jeden muž a jedna žena, ktorí sú slobodní uzavrieť manželstvo, dovŕšili predpísaný vek (u nás v zmysle občianskych zákonov je to 18 rokov), nemajú medzi sebou prekážku pokrvnosti, sú pokrstení a podľa možnosti aj pobirmovaní. Neplatné je vynútené manželstvo, tiež pokus o manželstvo s členom posvätného rádu alebo členom rehoľného spoločenstva, ktorého viaže doživotný sľub čistoty, alebo s takým, ktorý je viazaný zväzkom predchádzajúceho manželstva (teda s manželským párom niekoho iného), ďalej je neplatné manželstvo s mužom alebo ženou s trvalou neschopnosťou mať pohlavný styk (ale neplodnosť sem nepatrí). Uzavrieť manželstvo sú neschopní tí, ktorým chýba dostačujúce používanie rozumu, ako aj tí, ktorí z dôvodov psychickej prirodzenosti nedokážu vziať na seba podstatné záväzky manželstva. Manželstvo je neplatné, ak niektorá stránka zatajila nejakú svoju vlastnosť, ktorá by mohla ťažko narúšať manželské spolunažívanie a o ktorej ak by druhá stránka vedela, s manželstvom by nesúhlasila. Ak pri uzavieraní manželstva niektorá stránka úkonom vôle vylučuje samo manželstvo alebo niektorý jeho podstatný prvok (jednotu, nerozlučiteľnosť, otvorenosť pre plodnosť), manželstvo je neplatné (KKP kán. 1065, 1083–1101, 1103).
Sviatosť manželstva si navzájom udeľujú samotní manželia ako vysluhovatelia Kristovej milosti tým, že pred Cirkvou vyjadria svoj súhlas. K platnosti manželstva je však potrebná aj prítomnosť dvoch svedkov a asistencia kňaza alebo diakona, ktorý prijíma v mene Cirkvi súhlas manželov a udeľuje im požehnanie Cirkvi (KKC 1623, KKP kán. 1108). Manželstvu teda dáva vznik zákonne prejavený manželský súhlas stránok, ktorým sa muž a žena neodvolateľnou zmluvou navzájom odovzdávajú a prijímajú, aby ustanovili manželstvo. Tento slobodný súhlas nemôže nahradiť nijaká ľudská moc (KKP kán. 1057). Manželstvo medzi pokrstenými je vždy zároveň aj sviatosťou (KKP kán. 1055 §2).
Na uzavretie miešaného manželstva (medzi katolíkom a kresťanom-nekatolíkom) je potrebné výslovné povolenie cirkevnej vrchnosti a katolícka stránka má dať úprimný prísľub, že urobí všetko, čo je v jej silách, aby všetky deti boli pokrstené a vychované v Katolíckej cirkvi; druhá stránka musí byť v pravý čas oboznámený s týmto prísľubom. V prípade rozdielnosti náboženstva (manželstvo medzi katolíkom a nekresťanom) sa pre platnosť manželstva vyžaduje výslovný dišpenz od prekážky (KKC 1635, KKP kán. 1125).
Z platného manželstva vzniká medzi manželmi zväzok, ktorý je svojou prirodzenosťou doživotný a výlučný; okrem toho sa v kresťanskom manželstve manželia na povinnosti a dôstojnosť svojho stavu osobitnou sviatosťou posilňujú a akoby zasväcujú. Obidvaja manželia majú rovnakú povinnosť a rovnaké právo vo všetkom, čo súvisí so spoločenstvom manželského života (KKP kán. 1134–1135). Keďže manželský zväzok ustanovil sám Boh, platne uzavreté a manželským úkonom zavŕšené manželstvo nemôže byť nikdy rozviazané, manželov môže rozdeliť iba smrť. Manželstvo je dokonané, ak manželia medzi sebou vykonali manželský úkon (pohlavný styk), sám osebe vhodný na splodenie dieťaťa, na ktorý je manželstvo svojou prirodzenosťou zamerané a ktorým sa manželia stávajú jedným telom (KKP kán. 1061 §1).
Podstatnými vlastnosťami manželstva sú jednota a nerozlučiteľnosť, teda manželia sú povolaní neprestajne rásť vo svojom spoločenstve každodennou vernosťou manželskému sľubu úplného vzájomného sebadarovania. Toto ľudské spoločenstvo je upevnené, očistené a zavŕšené spoločenstvom v Ježišovi Kristovi, udelenom sviatosťou manželstva. Toto dôverné spojenie ako aj dobro detí vyžadujú úplnú vernosť manželov (KKC 1644, 1646).
Manželstvo musí byť otvorené pre plodnosť, veď samotná manželská ustanovizeň a manželská láska sú svojou prirodzenou povahou zamerané na plodenie a výchovu potomstva (KKC 1652). Rodičia sú povinní svoje deti vychovať podľa Božích a cirkevných zákonov, ako to sľúbili v obrade uzavretia manželstva.
Platne uzavreté manželstvo môže byť rozviazané len v tom prípade, ak nebolo manželským úkonom dokonané, ale aj vtedy ho môže rozviazať iba rímsky pápež (KKP kán. 1142). Ináč je manželstvo za každých okolností nerozlučiteľné, lebo človek nemôže rozdeliť to, čo Boh spojil. Existujú však prípady, keď je manželstvo neplatné, takže manželský zväzok ani nevznikol. Len najvyššia vrchnosť Cirkvi má právo vyhlásiť neplatnosť manželstva (KKP kán. 1075 §1) a stránky len po tomto právoplatnom rozhodnutí sú slobodné na uzavretie nového manželské zväzku (KKP kán. 1085 §2). Neplatné manželstvo je možné aj konvalidovať podľa príslušných cirkevných predpisov (KKP kán. 1156–1165).
Sú však situácie, v ktorých sa manželské spolužitie stáva z najrozličnejších dôvodov prakticky nemožným. V takýchto prípadoch Cirkev pripúšťa fyzickú rozluku manželov a koniec spolužitia. Pred Bohom však manželia neprestávajú byť manželom a manželkou; nemôžu uzavrieť nový zväzok. Ak niekto predsa sa rozvedie a podľa občianskych zákonov civilne uzavrie nové manželstvo, Cirkev nemôže uznať nový zväzok za platný, ak je platné prvé manželstvo a manželský partner ešte žije. Rozvedení a znovu zosobášení prakticky trvalo žijú v cudzoložstve. Preto kým táto situácia trvá, nemôžu pristupovať k sviatostiam (KKC 1649–1650).
Už od začiatku boli v Cirkvi muži a ženy, ktorí sa zriekli veľkého dobra manželstva, aby dokonalejšie nasledovali Krista. Sám Kristus pozýva niektorých, aby ho nasledovali v tomto spôsobe života, ktorého je on vzorom. Oboje – sviatosť manželstva a panenstvo pre Božie kráľovstvo – pochádzajú od samého Pána a on dáva dostatok milosti pre človeka, aby aj v manželstve alebo v panenstve žil v súlade s jeho vôľou (KKP 1618–1620).
Modlitba snúbencov
Pane Ježišu, prameň šťastia a života, ty si z lásky stvoril človeka a na cestu lásky ho neprestajne voláš, aby si mu dal podiel na večnej láske. Ty mi posielaš v ústrety moju snúbenicu (môjho snúbenca), aby som spojil(a) svoj život s jej (jeho) životom a aby sme obidvaja v posvätnej láske sprítomňovali tajomstvo tvojej lásky k tvojej svätej Cirkvi. Žehnaj nás a posilňuj nás milosťou, aby sme sa svedomite, s čistým srdcom pripravili na sviatosť manželstva. Chráň nás od pokušení, prehlbuj v nás opravdivú lásku a priprav nás na tú veľkú chvíľu, keď ty sám sviatostne spečatíš našu lásku, aby sme boli vždy tvoji, teraz i na veky vekov. Amen.
Modlitba manželov
Pane Ježišu, ty si spečatil našu lásku vo sviatosti manželstva. Sľúbili sme si vernosť až do smrti. Žehnaj nás oboch, aby sme vytrvali v tomto svätom zväzku. Buď stále s nami v našom rodinnom kruhu. Chráň nás pred nebezpečenstvami nevery, pred ochabnutím v láske, pred netrpezlivosťou a sebeckosťou. Zachovaj nás vo svojej milosti po všetky dni spoločného života.
Daj, aby sme s láskou prijali deti ako tvoj dar, a aby sme im boli prvými svedkami viery. Daj, aby sme si vzájomne pomáhali na ceste k svätosti a cez manželskú lásku raz prišli k tebe, najvyššej a večnej Láske, spolu s našimi deťmi, a chválili ťa na veky vekov. Amen.
